Po rozpade Československej republiky roku 1938 vypracovali - spočiatku nezávisle od seba - českí a slovenskí politici, ktorí sídlili v Londýne, respektíve v Moskve, plán na vytvorenie nového československého štátu. Plány londýnskej exilovej vlády ovplyvňovala vojnová situácia. V čase prieniku nemeckého vojska plánovala územné ústupky hitlerovskému Nemecku, neskôr, po zmene vojnovej situácie, požadovala hranice z roku 1918, a roku 1943 už hovorila o slovanskom národnom štáte, keď moskovským politikom predostrela plán na úplné vysídlenie Nemcov a Maďarov; tí však v maďarskom prípade navrhovali výmenu obyvateľstva. Západné antifašistické veľmoci už v lete roku 1944 siganlizovali, že "Maďari nie sú Nemci" a odmietli ich kolektívnu vinu. Postupimská dohoda z júla 1944 odobrila plán jednostranného vysídlenia obyvateľov nemeckej národnosti z Československa, otázku maďarskej však pokladala za vnútornú záležitosť susedných krajín, pričom západné veľmoci očakávali, že krajiny tento problém vyriešia spoločne.